Školská taška pre baby, čo milujú trendy - Školská taška s jednorožcom

Výber školskej tašky je vecou jej budúcej majiteľky, majiteľa. Rodič poradí ohľadom praktickosti, vyberie ergonomiku, určí rozpočet. Máte to takto?

Ak máte doma malú paradnicu, ktorá sleduje módne trendy, tak už ju určite zo dva roky držia a neprechádzajú na tričkách, náramkoch, náušniciach jednorožce, plameniaky, kaktusy, ananásy, donuty… Sú v ponuke tašky s jednorožcami?

Všetky tieto škoslké tašky s unicornom, či jednorožcom nájdete na Alza.sk »

Tieto školské aktovky s jednorožcom nájdete na stránke Topgal, ak do vyhľadávania napíšete “jednorožec” »

Týchto jednorožcov na taškách a školské sety s jednorožcami nájdete na Market24 »

V minulom článku som písala, ako u našej prváčky bola v hľadáčiku čierna školská taška s trblietkami. Jej vkus sa zmenil. Nemyslím, že je to len v dôsledku toho, že vyrástla. Tento rok túžila po školskej taške s Top Models dievčatami, pretože celý vlaňajší rok všetky dievčatá nálepkovali a kreslili do týchto tvorivých knižiek. Často je škola a snaha zapadnúť do svorky v nej určujúca pre to, čo chcú deti nosiť, obliekať si. Každý prvostupniar chce byť rovnaký ako ostatní. Nebyť iný, nevytŕčať. Silné osobnosti a odlišovanie prichádzajú až vo vyšších ročníkoch.

Nekonzumnosť a praktickosť – musí rodič ustáť svoje názory? Fungujú vzory a silné presvedčenia rodičov na deti? Alebo sa deti vzbúria a prirodzene túžia po opaku? V určitom veku revolta je nevyhnutná, školák hľadá sám seba a tak sa zdá, že to nachádza v presnom opaku ako sa mu snažia vštepovať rodičia. Máte niekedy aj vy pocit, že chcete dopriať dieťaťu to, čo ste si ako deti nemohli dovoliť vy? Vieme deťom povedať nie?

Priznám sa, že moje detstvo bolo skromné. Môj otec sa liečil na rakovinu hrubého čreva, keď sme mali ja a sestra 8 a 10 rokov. Chodili sme za ním do nemocnice viac ako rok a keď sa vrátil, boli sme radi, že ho máme doma. Živého, prítomného. Akosi sa nám všetkým zmenili hodnoty. Nebolo to ľahké, nie je možné úplne potlačiť detské túžby. Aj ja som túžila zapadnúť, aj ja som túžila mať krásne veci! O väčine som mohla len snívať. Zrazu sme si to nemohli dovoliť, lebo otec zostal s malilinkým príjmom z invalidného dôchodku. Mama do polnoci rátajúca účtovnícke uzávierky v kuchyni…

Dnes mnohé deti majú trochu viac dopriate vo veciach, veľmi krásnych a veľmi dostupných. Nebudem si tu falošne vyčítať, ak dieťatu môžeme dopriať o čosi viac gýča, ako bolo dopriate nám samotným. Dajme však deťom s každým “darom” možnosť zažiť vďačnosť. Umožnime im zahliadnuť a pochopiť, že nie všetkým je dopriate rovnako. Asi hlavne preto, aby sa nikdy nevyvyšovali a nevysmievali z nevedomosti. Aby boli a zostali voči iným citlivé a empatické.

Dávam vám preto do pozornosti knihu Jamesa Mollisona ” Where Children Sleep” (Kde deti spia) – fotografie detí a ich izbičiek, či miest, kde prenocúvajú. Na svojom knižnom blogu ju recenzovala a nafotila mamina knihomoľky Mimi. Tam som ju našla a tam sa mi veľmi zapáčila. Dohľadať obrázky je možné aj na webe autora Jamesa Mollisona.